Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Základná škola

ZŠ

Základná škola Hlinné

Kraj:         Prešovský
Okres:      Vranov nad Topľou
Typ školy:  Štátna

Adresa:

Hlinné 138, 094 35
Telefón: 057/44 96 413
Riaditeľka: PaedDr. Vlasta Košárová

Materská škola

Materská škola

Materská škola Hlinné

Kraj:         Prešovský
Okres:      Vranov nad Topľou
Typ školy:  Štátna

Adresa:

Hlinné 76,  094 35
Telefón: 0917 416 649
Riaditeľka: Jana Hudáková

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

IMG_0633

Prekladač

Preklad (translations)

English French German Italian Polish Russian Slovak Spanish

Navigácia

Obsah

 

História obce Hlinné

 

História obce

 

Hlinné, obec dnešného Vranovského okresu, si spomína 682 rokov od prvej písomnej zmienky. História obce je však o niečo staršia. Pri porovnávaní dosiaľ zistených poznatkov sa dá predpokladať jej vznik v 11. až 13. storočí. Obec bola vybudovaná pravdepodobne obyvateľmi z blízkej obce Soľ. Hlinné bolo hneď od svojho začiatku slovenskou obcou, čo som svedčí aj jej názov. Bol odvodený od slova „hlina“. Potvrdzuje to aj jej neskoršie pomenovanie Agyagos. A pravdepodobne súvisel s prácou, ktorú vykonávali miestni obyvatelia, venujúci sa hlavne obrábaniu pôdy. Názov obce ako sa uvádza v písomných prameňoch bol do 15. stor. používaný v latinskom tvare „Aghaguspotoka“ /r. 1333/, v maďarizovanej podobe „Agyaguspataka“ /r. 1339/. V neskorších storočiach sa vyskytuje jej názov v tvare „Agyagus“, „Agyagaspatak“ /r. 1402/, „Agyagas“ /r. 1410/, „Agyagos“ /r. 1519/, „Hlynne“ /r. 1773/, „Hlinné /r.1808/. V 18. a 19. stor. sa v listinách už používali slovenské aj maďarské názvy obce.

Pri hľadaní najstarších dokladov o našej histórii nám najviac pomáha archeológia. Bádania archeológov vo Vranovskom okrese priniesli zaujímavé výsledky o osídľovaní tohto územia. Nie každá lokalita je však v súčasnosti dôsledne prebádaná. Patrí k nim aj obec Hlinné, kde ešte nebol robený dôkladný archeologický prieskum. Doteraz tu boli vykonané v 80 rokoch 20 stor. iba pozorovania terénu pracovníkmi AÚ SAV v Nitre spojené s povrchovým zberom. Ich výsledkom bolo zistenie stôp sídliskových objektov na ploche Slatiny juhozápadne od obce neďaleko sírnatých prameňov, po oboch stranách Hrabovského potoka /kóty 142,7-177,2/. Podľa získaného črepového materiálu môžu patriť objekty do doby rímskej , čo časovo zodpovedá 1. -5. stor. n.l. Bez systematického výskumu sa však presné osídľovanie tejto oblasti nedá určiť. Možno , že ďalší výskum odhalí zaujímavé doklady zo života predkov tunajších obyvateľov.

Od archeologických dôkazov prejdeme k písomným prameňom o obci. Práv písomná zmienka o Hlinnom sa nachádza v listine datovanej dňom 7. novembra 1333 a spísanej v meste Vyšegrad na území dnešnej Maďarskej republiky. Listina je písaná latinsky a obec sa tam uvádza pod názvom„Aghaguspothoka“, čo v slovenskom preklade „Hliňanský potoka“. Z jej obsahu vyplýva, že šľachtic Demeter z roku Abovcov, vlastník panstva Lipovec /do neho patrila obec Hlinné už pred rokom 1333/, písomne potvrdil dohodu s Petrom, bratom richtára z Hanušoviec a budúcim šoltýsom v Hlinnom. Sám Peter sa v nej zaviazal priviesť do obce nových obyvateľov, hospodáriť tu, skultivovať miestne lesy a polia. Demeter Aba urobil tento krok preto aby dosídľoval svoje panstvo, zakladal nové dediny alebo opustené znovu osídlil /ako to bolo aj v prípade obce Hlinné/. Takto sa snažil zväčšiť svoje príjmy formou ročnej dane, ktorú platili obyvatelia obcí podliehajúci panstvu Lipovec. V listine sa uvádzajú práva a povinnosti nových obyvateľov. Peter, ako nový šoltýs, mal zmluvne zabezpečené dedičné richtárstvo v obci, k čo mu patrilo vlastníctvo pozemkov v rozsahu 2 sedliackych usadlostí, od ktorých neplatil zemepánovi daň. Mal právo postaviť a vlastniť mlyn na Topli, v dedine vlastniť pivovar, získať pre seba každý šiesty denár z ročnej dane od sedliakov, právo súdiť sedliakov v dedine za priestupky, pričom vyčíslené peňažné pokuty prináležali jemu. Spomínané majetky a udelené práva dedili jeho potomkovia a zároveň ich mohli aj slobodne odpredať.

K výhodám nových obyvateľov obce patrilo, že zo získaných pozemkov, ktoré mali skultivovať na oráčinu a lúky nemuseli zemepánovi prvých 16 rokov odvádzať ročnú daň. Po uplynutí tejto doby platili takú istú daň ako sedliaci v Hanušovciach. Zemepán im zaručoval aj slobodu sťahovania s podmienkou, že keď sa chceli odsťahovať museli zaplatiť ročnú daň a odpredať mu dom a hospodárske staviská, ktoré museli ostať v dedine. Posledne uvedená podmienka o odpredaji domov bola dávaná preto, lebo v tomto čase si sedliaci stavali domy z dreva a pri sťahovaní kde obyčajne nebol dostatok vhodného dreva na ich stavbu, si ich rozoberali a vozmi previezli na miesto, kde sa znova usídlili. Týmto opatrením zemepán zabraňoval faktickej likvidácii obce a domy ostali pre nových osadníkov.

Ako sme už v predchádzajúcich riadkoch uviedli, obec Hlinné patrila k lipovskému panstvu, ktorého vlastníkmi boli Abovci. Ich silnými majetkovými konkurentmi, v tunajšej oblasti boli šľachtici z Rozhanoviec /Rozgonviovci/, ktorým patrilo rozsiahle panstvo Čičva. V 14.a zač. 15. stor. práve medzi nimi dochádzalo k majetkovým sporom. Týkalo sa to priamo aj obce Hlinné a ďalších 12 obcí, ktoré ležali na území dnešného vranovského okresu. Už koncom 14. stor vznikol spor medzi Žigmudom z rodu Aba a Rozgonyiovcami. Až po palatínovom rozsudku v r. 1402 a kráľovským rozhodnutím z r. 1410 sa uvedené dediny stali trvalou súčasťou panstva v Čičva.

V 15. stor. sa panstvo Čičva rozdelilo na 3 časti so strediskami – Čičva, Vranov a Skrabské, aby sa dali ľahšie spravovať. Ich majiteľmi ostali Rozgonyiovci. Hlinné v rámci delenia pripadlo pod panstvo so sídlom v Skrabskom. K jeho spolumajiteľom od r. 1448 patrili aj – Hlesnay, Eodonffy, Seretva. O histórii obce v tomto storočí poznáme aj ďalšie skutočnosti. Z roku 1409 máme doklad o tunajšom zemepanskom mlyne, čo svedčí o pestovaní obilia tunajšími roľníkmi. V tomto storočí bola obec aj v rukách bratríkov, ktorí v jeho druhej polovici krátky čas ovládli skoro celé východné Slovensko. V pol. 15. stor. v obci hospodárilo asi 30 sedliackych usadlostí, ktorých počet neskôr začal klesať. Najväčší úbytok nastal dôsledkom poľsko-uhorskej vojny v rokoch 1491-1492. V listine z r. 1493 o vydelení jednej štvrtiny čičvianskeho panstva pre ženskú líniu rodu Rozgonyiovcov sa dozvedáme o dôsledkoch vojny. V Hlinnom vtedy hospodárilo iba 8 usadlostí a 21 bolo opustených. Zachovali sa aj 2 mená miestnych obyvateľov – Ján Kozelo, Mikuláš Sabo. 

Po smrti Štefana Rozgonyiho v r. 1523 sa obec Hlinné dostala do vlastníctva rodu Báthoryovcov prostredníctvom manželky Andreja Báthoryho – Kataríny rod. Rozgonyiovej. Tento rod ju vlastnil až do r. 1605, keď vymrela jeho mužská vetva. Obec pripadla Nádašdyovcom, Nyáryovcom, Buttkayiovcom.

V 16. stor. sa obec začala pomaly vzmáhať a znovu stúpol počet obývaných usadlostí. V roku 1567 tu bolo 8 želiarskych usadlostí, v r. 1600 bolo na sídlisku 20 obývaných domov. Rástol počet usadlostí a rozsah obrábanej pôdy, čo dokladajú listiny zo zdaňovania sedliackych domácností daňou kráľovi.

V prvej tretine 17. stor. sa novými zemepánmi v obci stali prostredníctvom manželských zväzkov Esterházyovci a v jeho druhej polovici Drugethovci. Ačiatkom spomínaného storočia sa obec začala sľubne rozvíjať bol v nej ev. kostol, fara, škola. Neskôr však Uhorsko zasiahli stavovské povstania uhorskej šľachty proti kráľovi a v r. 1663 zasiahli obec morové epidémie. Hoci už koncom 17. stor. bolo Hlinné stredne veľkou dedinou na vtedajšie pomery, miestni sedliaci a želiari značne schudobneli. Bolo to v dôsledku vojen. Kráľ v snahe zabrániť povstaniam a pokryť výdavky na obranu proti Turkom aj na území dedín Zemplínskej župy rozmiestňoval vojsko, vyruboval naturálne dávky – porcie. Porcie zasiahli predovšetkým dedinské obyvateľstvo čo poznačilo jeho hospodársky a sociálny vývoj zvlášť v druhej polovici 17. stor. Strata majetku a následná chudoba viedla často k opúšťaniu pôvodných usadlostí. Z roku 1715 je známy údaj, že v Hlinnom bolo už iba 11 usadlostí a ich počet ešte klesal. V r. 1730, keď sa uvádza ako majiteľ obce Tomáš Szirmay bola obec popisovaná ako samota. O niečo neskôr sa obec znovu zaľudnila. Zo súpisov usadlostí z r. 1773 sa dozvedáme, že v obci bolo 54 domov z toho patrilo 41 kolónom /sedliakom, 12 želiarom, 1 podželiarovi/ . Obyvatelia chovali dobytok, kone, ovce. Záznam z r. 1787 hovorí už o počte 84 domov a v obci žilo 530 obyvateľov.

Od začiatku 19. stor. dochádzalo na území Zemplínskej župy k ďalšiemu zhoršovaniu sociálneho postavenia poddaných. Zemepáni im začali prostredníctvom rôznych opatrení siahať aj na ich vlastnú pôdu, ktorej mali nepomerne menej ako šľachta. Nepomáhali ani sťažnosti na župné úrady. Ak sa k týmto skutočnostiam pripojili iné okolnosti napr. prírodná pohroma alebo choroba, nebolo čo z toho vybrať.

V obci Hlinné žilo v r. 1828 593 obyvateľov, bolo postavených 77 domov. O dva roky na to – r. 1830 postihlo Zemplín, ale aj iné časti Uhorska veľké sucho a následne neúroda. V r. 1831 sa k tomuto nešťastiu pridružila cholerová epidémia, ktorá tu prenikla z Haliče v Poľsku. Hlad a choroba prinášali medzi obyvateľstvo smrť. Veľmi zaujímavé informácie o cholere a jej šírení vo Vranovskom okrese podáva Matej Rojko v kronike ev. farnosti Soľ, kde vtedy pôsobil ako ev. farár.

Na str. 140 uvádza , že prvé prípady cholery sa vo Vranove objavili začiatkom júla 1831. choroba však prenikala nezadržateľne ďalej. Prvý prípad choroby bol v Hlinnom zaregistrovaný 22. júla. Podľa Rojkovej štatistiky o počte zomrelých na choleru, ktorú sám viedol v čase od 22. júla do 27. augusta 1831 v soľanskej ev. farnosti zomrelo na choleru 483 ľudí z toho v Hlinnom bolo 85 mŕtvych, v Soli 124, Zámutove 131, Čaklove 93, Rudľove 54.

Župné úrady sa v tomto čase snažili bojovať s postupujúcou cholerou a robili rôzne opatrenia. Niektoré kroky zo strany úradov sa však nie vždy stretli s pochopením medzi miestnym obyvateľstvom trýzneným hladom a chorobou. Začali sa šíriť poplašné správy o trávení ľudí zo strany zemepánom a začali vznikať prvé plamienky vzbury – sedliackeho povstania.

Prvé prejavy vzbury proti vrchnosti sa z okresu Trebišov do Vranova preniesli zač. augusta 1831. V obci Zámutov sa všetko začalo. V tejto obci sa zišli zástupcovia z Hlinného a ešte 7 okolitých obcí, kde sa dohodli na postupe proti vrchnosti. Obyvatelia z obce Hlinné, bojujúci v radoch povstalcov sa zúčastnili akcií v Zámutove, neskôr v Soli, kde spolu s Voľančanmi , Zamutovčanmi a Rudľovčanmi prepadli ev. faru, následne na to prišli na faru k rim. Kat plebanovi M. Lisskovskému, ktorý sa však pred nimi ukryl. Povstalci tu vzali striebro, peniaze a odišli na Čaklov.

Priamo v Hlinnom rebelujúci sedliaci prepadli zemepanský dom . V miestnej pivnici objavili sudy s pálenkou a bryndzou. Na prepade panského sídla sa zúčastnili aj ženy a deti, ktoré sužované hladom odnášali domov potraviny, ale aj časti inventáru panského sídla. Počas povstania bol v obci zajatý aj gr. kat farár. Po niekoľkých dňoch hodovania a užívania pocitu slobody a víťazstva vpadlo do obce nečakane cisárske vojsko, ktoré sa sem stiahlo od Košíc a prekvapilo povstalcov. Vojaci sa k obyvateľstvu správalo dosť nepriateľsky. Chodilo po sedliackych domoch, sústreďovali rozkradnuté veci, brali chlapov za radom bez toho aby na miestne zisťovali kto je vinný alebo nevinný. Potom ich zobrali do Zámutova a nasledujúci deň do Vranova, kde ich spolu s rebelantmi z ostatných rodín uväznili v pivniciach kaštieľa grófky Forgáčovej. Povstanie tak bolo do 10. augusta 1831 potlačené. Od konca augusta do začiatku októbra 1831 zasadali štatariálne súdy, ktoré trestali vinníkov. Jeden z týchto súdov zasadal aj v Hlinnom .

Povstanie roľníkov bolo potlačené ale ich život sa zhoršoval naďalej . Podľa maďarskej štatistiky E. Fenyesa z r. 1850 bolo Hlinné evidované ako slovenská obec, v ktorej žilo 570 obyvateľov. Obec mala celkovú výmeru 3600 katastrálnych jutár , z toho bolo 1500k.j. ornej pôdy, 500 k.j. lúk a 1600 k.j. zmiešaného dubovo – bukového lesa. V obci bolo evidovaných 25 5/8 urbárskych usadlostí vlastniacich 650 k.j. a ostatná pôda bola majerská t.j. patrila majiteľom obce, ku ktorým v prvej pol 19. stor. patril gróf Fišer, gróf Dessewffy, grófka Mária Forgáčová a neskôr gróf Henrik Calergi Coudenhov. Podľa spomínanej štatistiky bol súčasťou zemepánskeho majetku aj liehovar postavený v obci a na Topli pracoval 5 – kolesový mlyn.

Druhá polovica 19. stor. bola poznačená stálym zhoršovaním sociálneho postavenia obyvateľstva. Veľká rozdrobenosť pôdy neprinášala dostatok obživy pre jej užívateľov, tak tí si ju začali hľadať za morom – hlavne v Amerike. Priame číselné ukazovatele o vysťahovalectvu z obce nemáme podchytené, lebo ich nemožno pravdepodobne získať. Preto sa opierame o štatistický prehľad zo ščítania obyvateľov v r. 1890 – 1910, ktorý naznačuje jeho značný úbytok. Kým v r. 1890 žilo v obci 603 obyvateľov o 20 rokov neskôr ich už bolo len 495. Dá sa tak predpokladať že príčinou úbytku je aj vysťahovalectvo.

V 19 stor. na lokalite Slatinky na južnej časti chotára obce, kde sa nachádzajú siričité minerálne pramene, boli zriadené malé kúpele kde sa liečili reumatické choroby. Neskôr po požiari boli opustené a neobnovené. Okolo nich boli vysadené stromy a okrasné kríky. Po vzniku ČSR boli úplne zrúcané, stromy vyrúbané a okolitá pôda rozparcelovaná. V období pred 1. svetovou vojnou bola obec a značná časť pôdy a lesov majetkom veľkostatkára Emila Scheiblera. Hlinné v systéme štátnej správy zaradenej do Vranovského okresu a od r. 1902, kedy sa v okrese vytvorili obvody – do obvodu Soľ. K obci patrila osada Zlatníček, v maďarskom jazyku označovaná „Aranyospuszta“. Kde v roku 1910 žilo 5 obyvateľov a bol tu aj hostinec.

Vypukla 1. svetová vojna a rukovali aj muži z obce. Nie je známy ich celkový počet. Medzi nimi však bol aj Ján Hoľák, narodený v Hlinnom v r. 1897, slúžil u husárov a bojoval na talianskom fronte, kde bol aj zajatý. Po 18 mesiacoch v zajatí sa v r. 1970 vrátil domov. Vojna prinášala iba biedu, hlad a smrť. Nedostatok prostriedkov na obživu, narastanie dlžôb vyvolávali exekúcie, ktoré vrcholili v poslednom roku vojny. Koncom leta 1918 sa aj na Zemplíne objavili masové nepokoje obyvateľstva, ktoré sa na obciach prejavovali často aj rabovaním skladov potravín a obchodov. Proti nim nasadzovali maďarské úrady národnú gardu a četníctvo. Aj v obciach Rudľov a Hlinné došlo k stretom so žandármi, strieľalo sa a jeden roľní z Hlinného bol zabitý.

V októbri 1918 vznikla nová republika. Jej občania od jej vzniku očakávali naplnenie sľubov o ich lepšom živote. Roľníci najviac očakávali zákon o parcelácii a prideľovaní pôdy. V roku 1920 po prijatí tzv. záborového zákona sa aj v Hlinnom rozdeľovala pôda z rozparcelovanej veľkostatkárskej pôdy. Okolité lesy, ktoré tvorili súčasť veľkostatku E. Scheiblera, od roku 1924 pripadli pod správu Štátnych lesov so sídlom v Zámutove. Boli rozdelené na 3 hospodárske jednotky, z ktorých jedna tvorila polesie v Hlinnom, kde bola aj hájovňa.

Za prvej ČSR sa obyvateľstvo obce venovalo hlavne poľnohospodárstvu, ktoré bolo naďalej hlavným zdrojom obživy. Mnoho ďalších pracovalo v tunajších lesoch, alebo ako poľnohospodárski robotníci na veľkostatkoch v Čaklove, Zámutove.

Politický život v obci zabezpečovalo viacero politických strán, hlavne agrárnici a veľký vplyv hlavne na chudobnejšie vrstvy obyvateľstva mala KSČ. Jej vplyv sa najviac prejavil počas veľkej hospodárskej krízy a tesne pred 2. svetovou vojnou, keď vrcholilo úsilie na obranu republiky pred fašistickým nebezpečenstvom. K jej predstaviteľom v obci patril Michal Kopčák, ale aj iní. Medzi ich akcie patrilo aj to, že keď sa dňa 18.12.1938 konali voľby do krajinského snemu na Slovensku, obec Hlinné vo veľkom zaplavili letáky, ktoré boli svojim obsahom zamerané proti ľudáckej fašistickej politike novoutvárajúceho režimu. Letáky reagovali na skutočnosť, že voličom vtedy bola predložená iba jedna strana na kandidátke – HSĽS a zároveň sa mal volič iba vyjadriť k otázke „Chceš nové, slobodné Slovensko?“ V rozhodených letákoch boli uvedené aj takéto odpovede: „Kto chce hlad a biedu, hlasuje ÁNO. Kto chce prácu a chlieb hlasuje NIE! „ V nasledujúcich dňoch nastalo vyšetrovanie žandármi a ako podozrivých vytipovali Ján a Mikloša – Manťáka, Juraja Kalafu, Juraja Mantiča.

Vznikom Slovenskej republiky v marci 1939 sa v kontexte zmien nenarušila existencia Vranovského okresu, ktorého súčasťou zostalo Hlinné naďalej. Na základe sčítania obyvateľstva v r. 1940 tu žilo 685 obyvateľov. V obci im slúžili 2 obchody so zmiešaným tovarom a jeden hostinec s výčapom. Bola tu gr. kat ľudová škola, gr. kat. farský úrad, gr. kat a rím kat. kostol, sídlo Štátnej lesnej správy s hájenkou, ktorá stála na juhozápadnom konci obce ako zostatok panského dvora, kde stáli hospodárske budovy a liehovar, ktoré však boli zbúrané ešte za prvej ČSR. Medzi obyvateľstvom, prevažne roľníckym žilo 25 roľníkov vlastniacich viac ako 15 katastrálnych jutár pôdy.

Protifašistické zmýšľanie obyvateľov obce sa prejavilo v posledných mesiacoch roku 1943, keď sa tu objavili prví sovietsku vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia. Ukrývali sa niekoľko mesiacov u Michala Kopčáka. V okolitých obcach Rudľov a Zámutov od októbra pôsobila partizánska jednotka Pučkov , ktorá mala spojenie s dr. Cyrilom Daxnerom, advokátom z Vranova. Partizáni z tejto jednotky často navštevovali aj Hlinné, kde im miestni obyvatelia poskytovali potraviny a úkryt. Po vypuknutí slovenského národného povstania 12 obyvateľov obce odišlo bojovať k partizánom jednotky Čapajev. Boli medzi nimi – Ján Mchalík, Juraj Ucháľ, Juraj Bačišin, František Maťaľovský a iní. Jeden z nich Juraj Bobík počas bojov partizánov s nemeckým vojskom zahynul v chotári obce Vagaš.

Začiatkom novembra 1944 boli v obci umiestnení nemeckí vojaci, ktorí tvorili súčasť jednotiek bojujúcich proti postupujúcej Červenej armáde v tom čase bojujúcej už na slovenskom území. Nemecké vojsko bolo už predtým v obci a to v máji 1941. Front sa nebezpečne približoval. Druhého decembra 1944 bola vyhláškou župného úradu v Prešove bola vyhlásená nútená evakuácia obce. Väčšina občanov však nechcela odísť a tak si stavali v okolitých lesoch úkryty, do ktorých nosili potraviny a najnutnejšie potreby aby vyčkali prechod frontu. Nemci do poslednej chvíle zotrvali v obci a ustúpili až 17. januára 1945. O deň neskôr v smere od Vranova prichádzali jednotky Červenej armády – 107. streleckého zboru gen. por. D.V. Gordejeva bojujúce v zostave 1. gardovej armády gen. Grečka a v dopoludňajších hodinách oslobodili obec.

Vojnové udalosti a prechod frontu obec tak veľmi nezničili ako sa to stalo s ďalším 22 obciam hlavne v severozápadnej časti Vranovského okresu. Odstraňovanie následkov vojny a škôd začal riadiť novoutvorený národný výbor v zložení – Juraj Urban predseda a členmi sa stali Ján Tabaka, Juraj kalafa, Juraj Garbiš, Michal Kopčák, Ján Miklóš – Manžák, Ján Miklóš Perscenok, Michal Štofa, Jozef Kmec, Ján Onder, František Michalík. Povojnový život obyvateľov bol poznačený nedostatkom potravín, ošatenia, vysokými cenami tovarov. V roku 1945 bola cena 1kg. Masla 240 korún, ošípaná do 100 kg stála 10 tisíc korún.

Politické zmýšľanie po vojne v obci vyjadrili jej občania v májových voľbách roku 1946. Najviac hlasov tu získala Demokratická strana – 293 hlasov, KSS – 80 hlasov, Strana práce 15 a Strana Slobody tiež 15 hlasov. Povojnový život v obci narušili aj iné okolnosti z ktorých najvážnejšou bola neúroda v roku 1947 kedy sa v priemere z ha urodila iba 10-15 q pšenice. K príjemnejším stránkam týchto rokov bolo napríklad zavedenie elektrického osvetlenia, výstavba nových domov. Sedliacke domy boli už v minulosti v Hlinnom zväčša stavané najprv po oboch stranách miestneho potoka. /niektoré sa zo začiatku 20. stor. dochovali dodnes/. Neskôr sa začali stavať popri hlavnej ceste. Ako materiál na stavbu domov využívali kameň alebo hlinené tehly, na ktorých výrobu získali materiál priamo v obci.

Domy boli obyčajne valbovú sedlovú strechu prikrytú so slabou, neskôr eternitom. Najstaršie z nich ešte zo zač. 20. stor. mali hlinenú podlahu v strede „priklet“ s ohniskom a komínom a o stranách obytné priestory.

V snahe zabezpečiť zamestnanie pre tunajších obyvateľov a pritom nadviazať na tunajšiu tradíciu tkáčskeho remesla sa na jar 1950 začala budovať trepáreň ľanu – na hrubé spracovanie ľanu a konopí – ako filiálka Tatraľanu Kežmarok. Od roľníkov sa vyvlastnilo 40 ha pôdy a pripravoval sa priestor na stavbu. V priebehu zimy sa vystavali baráky, garáže a 6 obytných domkov, previedli sa pozemné práce. V roku 1951 boli postavené 2 stodoly na uskladňovanie ľanu, ktorý sa tu už dovážal a odsemeňoval. Začala sa výstavba trepárne, močidiel a administratívnej budovy. V nasledujúcom roku sa rozbehla výroba